pozn: Medzi chránené zvieratá na Slovensku patria aj také, ktoré sa u nás prirodzene nenachádzajú. Sú to napr. zvieratá, ktoré sú chránené, pretože sú ohrozené na celom svete, alebo zvieratá, ktoré len migrujú.
Plazy
Gekón hrboľatý (lat. Mediodactylus kotschyi) - je malý druh gekóna rozšírený v juhovýchodnej Európe, Malej Ázii a na Blízkom východe. Obýva skalnaté oblasti, múry, ruiny a suché lesy, kde sa dobre maskuje vďaka svojmu drsnému, hrboľatému povrchu tela. Dosahuje dĺžku okolo 10 cm vrátane chvosta a jeho telo má sivohnedé až pieskové sfarbenie s tmavšími škvrnami, čo mu pomáha splývať s prostredím. Dokáže dobre liezť vďaka drobným pazúrikom. V prípade ohrozenia môže odhodiť chvost, ktorý mu neskôr dorastie.
Hrabavka škvrnitá (lat. Pelobates fuscus) - je stredne veľká žaba žijúca v Európe a západnej Ázii, preferuje vlhké nížinné oblasti s piesočnatou alebo hlinitou pôdou. Dosahuje dĺžku 5–8 cm a má hladkú, hnedosivú kožu s tmavými škvrnami, čo jej poskytuje výborné maskovanie. Charakteristickým znakom sú silné zadné končatiny s rohovitými hrbolčekmi, ktoré jej umožňujú efektívne zahrabávanie do pôdy. Počas dňa sa ukrýva pod zemou. Živí sa hmyzom, dážďovkami a inými drobnými bezstavovcami. Pri nebezpečenstve dokáže vydávať hlasné, piskľavé zvuky. Na rozdiel od mnohých žiab sa na súši pohybuje skôr behom než skákaním.
Jašterica krátkohlavá (lat. Lacerta agilis) - známa aj ako jašterica bystrá alebo jašterica obyčajná, je rozšírená v Európe a Ázii, kde obýva lúky, lesné okraje a suché krovinaté oblasti. Dorastá do dĺžky približne 20–25 cm vrátane chvosta. Samec je často sfarbený do zelena, najmä v období párenia, zatiaľ čo samica a mladé jedince majú hnedastý odtieň s tmavými škvrnami. Táto jašterica je aktívna cez deň a živí sa drobným hmyzom, pavúkmi či inými bezstavovcami. Zaujímavosťou je, že v chladnejších oblastiach prezimuje zahrabaná v zemi. Pri ohrození sa snaží rýchlo uniknúť, a ak je to nevyhnutné, dokáže odhodiť chvost, ktorý jej neskôr dorastie.
Jašterica múrová (lat. Podarcis muralis) - táto štíhla jašterica je rozšírená v Európe, kde obýva skalnaté miesta, múry, ruiny a slnečné lesné okraje. Dorastá do dĺžky 15–20 cm vrátane chvosta. Jej sfarbenie je veľmi variabilné, môže byť hnedastá, sivá alebo zelenkavá s tmavými škvrnami či pruhmi, čo jej pomáha splynúť s prostredím. Jašterica múrová je mimoriadne rýchla a obratná, v prípade nebezpečenstva sa dokáže rýchlo ukryť do štrbín alebo odhodiť chvost. Zaujímavosťou je jej schopnosť liezť aj po zvislých povrchoch, vďaka čomu ju často vidno na starých múroch či budovách.
Jašterica zelená (lat. Lacerta viridis) - je jedna z najväčších jašteríc v Európe, dorastajúca do dĺžky 30–40 cm vrátane chvosta. Obýva slnečné krovinaté a lesné okraje, lúky či skalnaté oblasti s dostatkom úkrytov. Samec je počas obdobia párenia žiarivo zelený s modrým hrdlom, zatiaľ čo samice a mladé jedince sú menej výrazne sfarbené, často s hnedastými alebo škvrnitými vzormi. Zaujímavosťou je, že sa niekedy živí aj menšími jaštericami a že sa dokáže šplhať po kríkoch a stromoch, hoci sa najčastejšie zdržiava na zemi.
Jašterica živorodá (lat. Zootoca vivipara) - je jediný druh jašterice v Európe, ktorý sa prispôsobil chladnejším podmienkam a obýva aj horské oblasti či severné regióny až po Škandináviu. Dorastá do dĺžky 12–18 cm vrátane chvosta a jej sfarbenie je zvyčajne hnedé, sivé alebo olivové s tmavými škvrnami, čo jej pomáha splývať s prostredím. Na rozdiel od väčšiny jašteríc nekladie vajcia, ale rodí živé mláďatá, čo jej umožňuje prežiť aj v chladnejšom podnebí. Zaujímavosťou je, že na zimu upadá do stavu hibernácie, pričom sa zahrabáva do pôdy alebo úkrytov pod kameňmi.
--
Kareta obyčajná (lat. Caretta caretta) - je oceánsky druh korytnačky, ktorá obýva teplé a mierne vody Atlantického, Indického a Tichého oceánu, ako aj Stredozemné more. Patrí medzi väčšie morské korytnačky, dosahuje dĺžku panciera 80–110 cm a hmotnosť 100–180 kg. Má mohutnú hlavu a silné čeľuste, vďaka ktorým dokáže rozhrýzť tvrdé schránky mäkkýšov a kôrovcov, ktoré tvoria podstatnú časť jej potravy. Sú známe svojimi migráciami. Dospelé samice sa vracajú na rovnaké pláže, kde sa narodili, aby tam nakládli vajcia. Zaujímavosťou je, že pohlavie mláďat závisí od teploty piesku, v ktorom sa vajcia vyvíjajú.
Kareta obrovská (lat. Chelonia mydas) - je veľká morská korytnačka rozšírená v tropických a subtropických vodách Atlantického, Indického a Tichého oceánu. Dorastá do dĺžky 80–120 cm a môže vážiť až 200 kg. Na rozdiel od väčšiny morských korytnačiek je prevažne bylinožravá, v dospelosti sa živí hlavne morskými riasami a trávami. Kareta obrovská je ohrozený druh, pričom hlavnými hrozbami sú strata prirodzeného prostredia a znečistenie oceánov.
Korytnačka močiarna alebo korytnačka bahenná (lat. Emys orbicularis) - je jediný prirodzene sa vyskytujúci druh sladkovodnej korytnačky v Európe. Obýva pomaly tečúce rieky, jazerá, močiare a iné vodné plochy s bahnitým dnom a hustou vegetáciou. Dorastá do dĺžky 12–25 cm a jej pancier je tmavý s drobnými žltými bodkami. Je všežravá, živí sa rybami, obojživelníkmi, hmyzom aj rastlinnou potravou. Je plachá a väčšinu času trávi vo vode, no často sa vyhrieva na brehoch. Zaujímavosťou je, že sa môže dožiť až 100 rokov
Korytnačka zelenkastá (lat. Testudo hermanni) - je druh suchozemskej korytnačky, ktorá sa vyskytuje najmä v južnej Európe, od Balkánu po Taliansko a južné Francúzsko. Je považovaná za jeden z najkrajších druhov korytnačiek a je známa svojím výrazným zafarbením a pomalým spôsobom života. Dosahuje dĺžku približne 20 až 30 cm. Jej pancier je zaoblený, sfarbený do žlto-zelených alebo hnedých tónov, často s tmavými škvrnami alebo pruhmi. Má malú hlavu s výraznými očami a silné nohy prispôsobené k pohybu po suchých a skalnatých povrchoch. Obýva suché, skalnaté oblasti, lesy a stepi. Jeho hlavnou potravou sú rôzne druhy rastlín, vrátane bylín, listov a niektorých kvetov. Tieto korytnačky sú známe svojou pomalosťou, pohybujú sa väčšinou v pomalom tempe, ale sú schopné dlhodobo prežiť v extrémnych podmienkach. Dožívajú sa až 80 rokov.
Korytnačka žltohnedá (lat. Testudo graeca) - je druh suchozemskej korytnačky, ktorá sa vyskytuje predovšetkým v južnej Európe, na Blízkom východe a v severnej Afrike. Je známa svojím charakteristickým vzhľadom a bylinožravou stravou. Korytnačka žltohnedá dosahuje dĺžku tela 25 až 35 cm. Má robustný pancier, ktorý je žltohnedý až svetlo hnedý, s tmavými škvrnami alebo pruhmi. Na nohách má tvrdé a silné pazúry, ktoré jej pomáhajú pri pohybe po skalnatých alebo suchých oblastiach. Korytnačky žltohnedé obývajú suché, skalnaté oblasti, kde sa živia rôznymi druhmi rastlín, vrátane bylín, kvetov, trávy a listov.
--
Krátkonôžka štíhla (lat. Ablepharus kitaibelii) - je malý druh jašterice, ktorý sa vyskytuje najmä v juhovýchodnej Európe a v niektorých oblastiach Malej Ázie. Dorastá do dĺžky 10–15 cm a je charakteristická svojím štíhlym, jemne pretiahnutým telom a krátkymi končatinami. Jej koža je hladká a má svetlohnedé až šedozelené sfarbenie s tmavšími pásmi pozdĺž tela. Obýva suché, kamenisté oblasti a lesné okraje, kde sa ukrýva medzi kameňmi, listami alebo v trhlinách pôdy. Je aktívna počas dňa a živí sa hmyzom, pavúkmi a inými drobnými bezstavovcami. Zaujímavosťou je, že je veľmi rýchla a pohybuje sa najmä plazením, pričom dokáže rýchlo utekať, keď je ohrozená.
Kunka červenobruchá (lat. Bombina bombina) - známa aj ako kunka obyčajná alebo kunka nížinná, je menší druh žaby žijúci v nížinných oblastiach Európy. Dorastá do dĺžky 4–6 cm a je ľahko rozpoznateľná vďaka svojmu nápadnému oranžovo-červenému bruchu s čiernymi škvrnami, ktoré slúžia ako varovné sfarbenie pred predátormi. Obýva stojaté a pomaly tečúce vody, ako sú močiare, rybníky a lužné lesy, pričom väčšinu času trávi vo vode. Pri vyrušení dokáže zaujať obrannú polohu, prehne telo a odhalí svoje výstražné sfarbenie brucha, čím signalizuje toxicitu svojej kože. Je aktívna najmä počas dňa a živí sa drobným hmyzom. Zaujímavosťou je jej charakteristické volanie, ktoré pripomína tiché dunivé „uh-uh-uh“.
Kunka žltobruchá (lat. Bombina variegata) - nazývaná aj kunka vrchovská, je malá žaba dorastajúca do dĺžky 4–5 cm. Obýva najmä horské a podhorské oblasti strednej a južnej Európy, kde žije v čistých, pomaly tečúcich vodách, mlákach či prameniskách. Zaujímavosťou je, že jej koža vylučuje toxické látky, ktoré môžu dráždiť sliznice predátorov.
--
Mlok bodkovaný (lat. Lissotriton vulgaris) - nazývaný aj mlok močiarny, je menší druh mloka, ktorý obýva Európu a Áziu. Dorastá do dĺžky 7–11 cm a vyznačuje sa štíhlym telom s hladkou, mierne bradavičnatou kožou. Sfarbenie je najčastejšie hnedé, olivové alebo sivé, pričom samce majú v období rozmnožovania na chrbte výrazný vlnitý lem. Bruško je oranžové až žltkasté s tmavými škvrnami, čo je charakteristický znak druhu. Vedie obojživelný spôsob života. Väčšinu roka trávi na súši v lesoch, lúkach a močariskách, kde sa ukrýva pod kameňmi, v lístí alebo v zemi. Na jar migruje k vodným plochám, kde prebieha rozmnožovanie. Zaujímavosťou je jeho schopnosť regenerácie, dokáže si obnoviť stratené končatiny alebo chvost.
Mlok dunajský (lat. Triturus dobrogicus) - je druh mloka, ktorý sa vyskytuje v nížinných oblastiach strednej a východnej Európy, najmä v povodí Dunaja. Patrí medzi väčšie druhy mlokov. Dorastá do dĺžky 10–18 cm, pričom samce sú spravidla väčšie ako samice. Má štíhle telo, dlhý chvost a hladkú kožu. Obýva stojaté alebo pomaly tečúce vody, ako sú riečne ramená, močiare či lužné lesy. Väčšinu roka trávi vo vode, kde sa aj rozmnožuje. Samce pri dvorení predvádzajú zložitý tanečný rituál, počas ktorého vlnia chvostom a vypúšťajú feromóny. Zaujímavosťou je jeho vysoká závislosť od vodného prostredia – na rozdiel od iných mlokov trávi na súši iba krátke obdobie.
Mlok horský (lat. Ichthyosaura alpestris) - nazývaný aj mlok vrchovský alebo mlok alpský, je druh mloka obývajúci horské a podhorské oblasti Európy. Vyskytuje sa v lesoch, mokradiach a čistých horských jazerách až do nadmorskej výšky 2500 m. Dorastá do dĺžky 7–12 cm a má robustné telo s hladkou kožou. Sfarbenie je výrazné, počas rozmnožovania majú samce modrý chrbát s čiernymi bodkami a svetlým bruškom, zatiaľ čo samice sú menej pestrofarebné. Počas leta a zimy, keď opúšťajú vodu, sú tmavšie a menej nápadné. Mlok horský je aktívny najmä v noci a živí sa hmyzom, červami a larvami. Rozmnožovanie prebieha vo vode. Zaujímavosťou je jeho odolnosť voči nízkym teplotám – mlok horský dokáže prežiť aj v chladných vodách horských jazier a niektoré populácie môžu v takýchto podmienkach zostať aktívne celý rok.
Mlok hrebenatý (lat. Triturus cristatus) - nazývaný aj mlok veľký, je najväčší druh mloka v strednej Európe. Dorastá do dĺžky 12–20cm, pričom samce sú menšie ako samice. Má robustné telo, bradavičnatú kožu a tmavohnedé až čierne sfarbenie s drobnými svetlými škvrnami. Na spodnej strane tela má nápadné oranžové brucho s nepravidelnými čiernymi škvrnami. Obýva stojaté a pomaly tečúce vody, ako sú rybníky, močiare a lesné jazierka, kde prebieha rozmnožovanie. Po jeho skončení trávi zvyšok roka na súši, ukrytý pod kameňmi, v lístí alebo v zemi. Zaujímavosťou je , že sa môže dožiť viac ako 20 rokov.
Mlok karpatský (lat. Lissotriton montandoni) - je menší druh mloka, vyskytuje sa v horských oblastiach Poľska, Slovenska, Ukrajiny a Rumunska. Dorastá do dĺžky 8–10 cm a má štíhle telo s hladkou kožou. Jeho typickým znakom je olivovohnedé sfarbenie chrbta a žltkasté až oranžové brucho bez výrazných škvŕn, na rozdiel od príbuzných druhov mlokov. Žije v horských lesoch a podhorských oblastiach, kde obýva čisté, pomaly tečúce potoky a horské jazerá. Väčšinu roka trávi na súši, ukrytý pod kameňmi. Zaujímavosťou je, že mlok karpatský je veľmi citlivý na kvalitu vody a prostredia.
--
Ropucha bradavičnatá (lat. Bufo bufo) - známa aj ako ropucha obyčajná, je najväčšia európska ropucha, ktorá dorastá do dĺžky 10–15 cm. Má charakteristickú bradavičnatú kožu, ktorá je väčšinou hnedá, sivá alebo zelená s nepravidelnými škvrnami. Je to silno prispôsobivý druh, ktorý sa vyskytuje v rôznych prostrediach, vrátane lesov, polí, záhrad a mokradí. Je prevažne nočný tvor a počas dňa sa ukrýva pod kameňmi, trhlinách pôdy alebo v húštinách, kde sa chráni pred slnkom. Zaujímavosťou je, že ropuchy sú známe tým, že vylučujú toxické látky zo žliaz na zadnej strane hlavy, ktoré slúžia ako obranný mechanizmus proti predátorom.
Ropucha krátkonohá (lat. Epidalea calamita) - je menší druh ropuchy, ktorý sa vyskytuje v strednej a južnej Európe. Dorastá do dĺžky 6–9 cm a je charakteristická svojimi krátkymi nohami a štíhlym telom v porovnaní s inými druhmi ropúch. Ropucha krátkonohá sa často vyskytuje v suchších biotopoch, ako sú lúky, okraje lesov, ale aj poľnohospodárske oblasti, pričom počas obdobia rozmnožovania migruje do vodných plôch. Samce predvádzajú charakteristické „krákanie“ pri prilákaní samíc. Zaujímavosťou je, že ropucha krátkonohá je veľmi prispôsobivá suchým podmienkam a dokáže prežiť v menej vlhkých oblastiach, čo nie je typické pre väčšinu ropúch.
Ropucha zelená (lat. Bufo viridis) - je stredne veľký druh ropuchy, ktorý sa vyskytuje v Európe a v Ázii. Dorastá do dĺžky 5–10 cm a má charakteristické zelené alebo olivovozelené sfarbenie na chrbte. Jej brucho je žlté až oranžové, čo vytvára výrazný kontrast s hornou stranou tela. Tento druh preferuje suchšie biotopy, ako sú lúky, okraje lesov a poľnohospodárske oblasti, ale tiež sa vyskytuje v blízkosti vodných plôch, kde sa rozmnožuje. Počas rozmnožovania samce predvádzajú hlasné „krákanie“. Dokáže migrovať na väčšie vzdialenosti, aby našla vhodné miesto na rozmnožovanie.
--
Rosnička zelená (lat. Hyla arborea) - je malý druh stromovej žaby, ktorý je rozšírený v Európe a ázijskej časti Ruska. Dorastá do dĺžky 4–5 cm a je charakteristická svojím jasne zeleným alebo žltozeleným sfarbením, ktoré jej umožňuje účinne sa maskovať v listnatých stromoch a kríkoch. Má štíhle telo, veľké oči a prísavné prsty na nohách, ktoré jej pomáhajú lepiť sa na povrch, čo je typické pre stromové žaby. Žije prevažne v lesoch, krovinách a okolo vodných plôch. Zaujímavosťou je, že rosnička zelená má výborné schopnosti na lezenie a prežitie v korunách stromov. Je tiež známa tým, že v lete dokáže prežiť aj obdobia sucha.
Salamandra horská (lat. Calotriton asper) - je druh mloka, ktorý sa vyskytuje v horských oblastiach strednej a južnej Európy, najmä v Pyrenejách a v Alpách. Tento druh je pomerne malý, dorastá do dĺžky 10–15 cm a má charakteristickú drsnú, bradavičnatú kožu, ktorá je zvyčajne tmavo hnedá alebo sivá. Obýva chladné horské potoky, horské jazerá a močiare, kde prebieha jej rozmnožovanie. Je to nočný tvor, ktorý trávi väčšinu svojho života v tieni, ukrytý v skalách, kameňoch alebo pod drevom, kde sa živí hmyzom, červami a ďalšími malými bezstavovcami.
Salamandra škvrnitá (lat. Salamandra salamandra) - tiež známa ako zemný mlok, je jedným z najznámejších druhov mlokov v Európe. Dorastá do dĺžky 18–25 cm a je charakteristická žltými alebo oranžovými škvrnami na čiernom tele, čo jej poskytuje výraznú ochranu proti predátorom. Škvrny na jej tele slúžia ako varovanie pred jej toxickými sekrétmi, ktoré vylučuje zo žliaz na chrbte ako obranný mechanizmus. Je to prevažne nočný tvor, ktorý obýva vlhké lesy, lúky a podhorské oblasti. Počas dňa sa ukrýva v dutinách stromov, pod kameňmi alebo v listnatých vrstvách, kde sa chráni pred slnkom. Zaujímavosťou je, že salamandra škvrnitá má výborné regeneračné schopnosti a dokáže sa zotaviť aj z vážnych zranení, vrátane straty končatín. Môže sa dožiť až 10 rokov.
Salamandra šťukohlavá (lat. Euproctus platycephalus) - je druh mloka, ktorý sa vyskytuje v horských oblastiach južnej Európy, konkrétne na Sicílii a v niektorých oblastiach južného Talianska. Je to stredne veľký druh, dorastajúci do dĺžky 15–25 cm. Má charakteristický široký a plochý tvar hlavy, ktorý je podobný hlave šťuky, od čoho je aj odvodený jej názov. Obýva chladné horské potoky a jazierka, kde trávi väčšinu svojho života vo vode, no počas suchších období sa môže pohybovať aj na súši.
Salamandra vrchovská (lat. Euproctus montanus) - je druh mloka, ktorý sa vyskytuje iba na Korzike. Je to menší druh salamandry, dorastajúci do dĺžky 10–15 cm. Tento druh má charakteristický plochý tvar hlavy a štíhle telo. Jeho sfarbenie je hnedé až čierne, často s jemnými svetlými škvrnami alebo pruhmi na chrbte, čo pomáha jej maskovaniu. Obýva vlhké horské potoky, jazierka a močiare, kde trávi väčšinu svojho života vo vode. Počas suchších období môže migrovať aj na súš, ale zvyčajne sa drží v blízkosti vodných plôch. V období rozmnožovania samice kladú vajíčka do vody, kde sa liahnu larvy. Zaujímavosťou je, že salamandra vrchovská je endemitná a vyskytuje sa len na určitých lokalitách, čo ju robí náchylnou na vyhynutie.
--
Skokan hnedý (lat. Rana temporaria) - je bežný druh žaby, ktorý sa vyskytuje v Európe a Ázii. Je jedným z najrozšírenejších druhov žiab v Európe a možno ho nájsť v rôznych biotopoch, ako sú lesy, lúky, vlhké pasienky, ale aj v blízkosti jazier a rybníkov. Skokan hnedý dorastá do dĺžky 7–10 cm a jeho farba sa pohybuje od hnedo-zelenej po sivú, s charakteristickými tmavými škvrnami po tele. Jeho brucho je svetlejšie a často pokryté tmavými bodkami. Je aktívny počas teplých mesiacov a vo všeobecnosti preferuje chladnejšie a vlhkejšie podmienky. V zime spí v hibernácii, zvyčajne pod kameňmi alebo v blízkosti vody, aby sa vyhol mrazom.
Skokan krátkonohý (lat. Pelophylax lessonae) - je malý druh žaby, ktorý sa vyskytuje v strednej a východnej Európe. Tento druh je veľmi podobný skokanovi hnedému, ale je menší a má kratšie nohy, čo je dôvod, prečo dostal svoje meno. Dorastá do dĺžky 4–6 cm. Jeho telo je zvyčajne svetlozelené alebo hnedé, s tmavými škvrnami alebo pruhmi. Obýva vlhké oblasti, ako sú rybníky, mokrade, okraje jazier a potokov. Je to vodná žaba, ktorá trávi väčšinu svojho života v blízkosti stojatých alebo pomaly tečúcich vôd. Rozmnožuje sa na jar, keď samce vydávajú krátke krákanie, ktoré prilákajú samice. Zaujímavosťou je, že skokan krátkonohý je známy tým, že sa často kríži s príbuzným druhom, skokanom zeleným.
Skokan ostropyský (lat. Rana arvalis) - je stredne veľký druh žaby, ktorý sa vyskytuje v strednej a východnej Európe, vrátane niektorých oblastí Ruska a Škandinávie. Tento druh je známy svojím výrazným vzhľadom, s telom dosahujúcim dĺžku 6–9 cm. Jeho farba môže byť od hnedo-zelenej po sivú a charakteristické žlté alebo oranžové sfarbenie na bruchu. Jeho najväčším rozlišovacím znakom je ostro vyčnievajúci pysk na spodnej časti úst, ktorá mu dáva názov. Skokan ostropyský je známy tým, že je veľmi vytrvalý a dokáže prežiť aj v chladnejších podmienkach, ktoré sú pre väčšinu iných žiab nepriaznivé.
Skokan rapotavý (lat. Pelophylax ridibundus) - je veľký druh žaby, ktorý sa vyskytuje v širokom rozpätí v Európe a Ázii. Je to jeden z najväčších druhov rodiny skokanovitých, dosahujúci dĺžku 8–15 cm. Jeho telo je zvyčajne zelené alebo hnedé a má veľké oči a dlhé, silné zadné nohy prispôsobené na skákanie. Je to vodná žaba, ktorá trávi väčšinu života vo vode, ale môže sa pohybovať aj na krátke vzdialenosti po súši.
Skokan štíhly (lat. Rana dalmatina) - je druh žaby, ktorý sa vyskytuje v južnej a strednej Európe, najmä v oblastiach okolo Jadranského mora. Tento druh je menší než iné európske skokany, dosahuje dĺžku 6–8 cm. Jeho telo je štíhle, s hladkou pokožkou, ktorá je zvyčajne hnedá alebo šedá. Je charakteristický svojím svetlým bruchom, ktoré môže byť aj jemne sfarbené do žlta alebo oranžova. Preferuje teplé a suchšie oblasti ako lúky, okraje lesov a mokrade s nízkou hladinou vody, kde trávi väčšinu svojho života. Tento druh nie je tak úzko viazaný na vodu ako iné skokany. Je tiež známy svojou schopnosťou prežiť v suchších podmienkach, čo ho odlišuje od iných druhov, ktoré sa musia držať blízko vody.
Skokan zelený (lat. Pelophylax kl. esculentus) - je hybridný druh žaby, ktorý vznikol krížením skokana rapotavého a skokana krátkonohého. Tento druh je známy ako skokan zelený, pretože má prevažne zelené sfarbenie, hoci môže mať aj rôzne odtiene hnedých alebo šedých farieb. Má výrazné zadné nohy, ktoré sú prispôsobené na skákanie. Tento druh je vodný a trávi väčšinu svojho života v blízkosti vody, kde sa rozmnožuje
--
Slepúch (lat. Anguis) - je rod plazov z čeľade slepúchovitých, pričom najznámejšími z nich sú slepúch obyčajný (Anguis fragilis) a slepúch menší (Anguis colchica). Tieto plazy majú vzhľad, ktorý ich často mýli s hadmi, no sú to vlastne jašterice, ktoré majú zredukované nohy a vyzerajú, akoby boli beznohí. Dorastajú do dĺžky 30–50 cm a majú hladkú, lesklú pokožku, ktorá je zvyčajne hnedá alebo sivá, s jemnými škvrnami po tele. Slepúchy obývajú suchšie oblasti ako lúky, niekedy aj záhrady. Slepúchy sa často vyskytujú v oblastiach s dostatkom vlhkosti, pretože potrebujú vlhkosť na reguláciu svojej telesnej teploty a hydratácie. Sú prevažne nočné a počas dňa sa schovávajú.
Užovka hladká (lat. Coronella austriaca) - nazývaná aj štíhlovka hladká, je nejedovatý had rozšírený v Európe a časti Ázie. Dorastá do dĺžky 50–80 cm a má štíhle telo s hladkými šupinami, ktoré sú zvyčajne hnedé, sivé alebo medené s tmavými škvrnami. Typickým znakom je tmavý pás tiahnuci sa od oka cez boky hlavy až k telu. Táto užovka obýva suché a slnečné biotopy, ako sú kamenisté svahy, lesné okraje a lúky. Na rozdiel od vodných užoviek sa zdržiava prevažne na súši. Aktívna je hlavne cez deň a živí sa jaštericami, drobnými cicavcami a občas aj inými hadmi. Je veľmi plachá a pri nebezpečenstve sa snaží ukryť. Zaujímavosťou je, že užovka hladká patrí medzi živorodé hady – mláďatá sa vyvíjajú v tele samice a rodia sa už plne vyvinuté. Napriek svojmu neškodnému charakteru ju ľudia často zamieňajú s vretenicou.
Užovka leopardovitá (lat. Zamenis situla) - nazývaná aj štíhlovka leopardovitá, je nejedovatý had patriaci medzi najkrajšie druhy užoviek v Európe. Dorastá do dĺžky 60–90 cm a má štíhle telo pokryté hladkými šupinami. Jej charakteristickým znakom je vzor červených alebo oranžových škvŕn lemovaných čiernou farbou, ktorý pripomína vzor leoparda. Táto užovka sa vyskytuje najmä v južnej Európe, v oblastiach Stredomoria a Balkánu, kde obýva suché, skalnaté lokality, vinice a olivové háje. Je aktívna najmä za súmraku a v noci, pričom sa živí malými cicavcami, vtákmi a jaštericami. Zaujímavosťou je, že užovka leopardovitá je veľmi plachá a nenápadná, takže ju v prírode nie je ľahké spozorovať. Napriek svojej neškodnosti je často mylne považovaná za jedovatého hada.
Užovka obojková (lat. Natrix natrix) - nazývaná aj užovka obyčajná, je nejedovatý had, ktorý patrí medzi najrozšírenejšie hady v Európe a časti Ázie. Dorastá do dĺžky 70–150 cm, pričom samice bývajú väčšie ako samce. Jej typickým znakom je svetlý „obojok“ za hlavou, ktorý môže byť žltý, oranžový alebo biely, a tmavé škvrny na tele. Táto užovka obýva mokrade, riečne brehy, jazerá a iné vodné biotopy, pretože je výborný plavec. Je aktívna cez deň a živí sa najmä obojživelníkmi, žabami a mlokmi, pričom svoju korisť hltá zaživa. Pri ohrození často predstiera smrť – obráti sa na chrbát, vyplazí jazyk a vydáva hnilobný zápach, aby odradila predátorov.
Užovka stromová (lat. Zamenis longissimus) - je nejedovatý had, ktorý patrí medzi najdlhšie hady v Európe – dorastá do dĺžky 120–160 cm, výnimočne až 2 metre. Má štíhle telo s hladkými šupinami, pričom jej sfarbenie je najčastejšie olivovohnedé až žltozelené s jemným vzorovaním, ktoré sa vekom stráca. Táto užovka obýva teplé, lesnaté oblasti, okraje lúk a skalnaté svahy, pričom je výborný lezec – často sa pohybuje v korunách stromov. Korisť usmrcuje silným zovretím tela.
Užovka štvorpása (lat. Elaphe quatuorlineata) - je nejedovatý had, ktorý patrí medzi najväčšie hady v Európe. Dorastá do dĺžky 120–200 cm. Má robustné telo so žltohnedým až olivovým sfarbením, ktoré zdobia štyri tmavé pozdĺžne pruhy po celej dĺžke tela, podľa ktorých získala svoje meno. Vyskytuje sa v teplých oblastiach južnej Európy, najmä v lesoch, krovinatých biotopoch a blízkosti ľudských sídiel, kde pomáha regulovať populácie hlodavcov. Korisť usmrcuje škrtením, podobne ako pytóny. Zaujímavosťou je, že užovka štvorpása je považovaná za mierumilovného hada – len zriedka sa bráni uhryznutím, skôr sa snaží uniknúť.
Vretenica malá (lat. Vipera ursinii) - je najmenší druh vretenice v Európe, dorastajúci do dĺžky 40–60 cm. Má robustné telo s charakteristickým cikcak pásom na chrbte, ktorý môže byť hnedý, sivý alebo čierny. Na rozdiel od väčšiny vreteníc má menej výraznú trojuholníkovú hlavu a väčšie šupiny na temene. Je jedovatá, no jej jed je pomerne slabý v porovnaní s inými vretenicami. Pre človeka nepredstavuje vážne nebezpečenstvo – uhryznutie spôsobuje len miernu bolesť, opuch a lokálne reakcie, pričom úmrtia neboli zaznamenané. Obýva suché stepné oblasti, horské lúky a nížinné pasienky, kde loví hmyz, pavúkovce a drobné stavovce, ako sú jašterice a hlodavce. Zaujímavosťou je, že vretenica malá patrí medzi najohrozenejšie plazy Európy.
Vretenica severná (lat. Vipera berus) - známa aj ako vretenica obyčajná, je jediný prirodzene sa vyskytujúci jedovatý had na väčšine územia Európy, vrátane Slovenska. Dorastá do dĺžky 50–90 cm a má robustné telo s charakteristickým cikcak pásom na chrbte. Jej sfarbenie sa líši – najčastejšie je sivá, hnedá alebo čierna. Je jedovatá, no pre zdravého človeka nie je uhryznutie zvyčajne smrteľné. Príznaky zahŕňajú bolesť, opuch, nevoľnosť a v ojedinelých prípadoch alergickú reakciu. Napriek obavám je vretenica plachá a na človeka útočí iba v sebaobrane. Vyskytuje sa v rôznych biotopoch – od lesov a lúk až po horské oblasti. Je aktívna najmä cez deň a živí sa drobnými cicavcami, jaštericami a obojživelníkmi. Zaujímavosťou je jej vysoká odolnosť voči chladu.
